Práca šľachtí

Minule som písal o škole, o detstve, o voľnom čase. Dnes chcem písať o práci. Hovorí sa - práca šľachtí. A ja si dobre pamätám, ako sme sa ako malí šľachtili v poli - u starých rodičov, na chalupe, na prenajatých družstevných poliach... šľachtili sme sa toľko, až nás z toho kríže boleli. Ale stálo to zato. Keď si to tak dnes premietam, bola to nádhera stáť v nekonečnom poli repy, nechať sa ohrievať slnkom a počúvať prírodu. Mnohým by sa takéto šľachtenie zišlo aj dnes.
Môj starý otec bol špecialista na takéto šľachtenie. Objednal si u družstevníkov "zopár" riadkov repy a keď bolo treba okopávať, nahnal nás všetkých s motykami do nej. Ako mladý fagan som pole považoval za nekonečné, prácu za nudnú a mozole na mojich rukách za kruté. Motyky svištali vzduchom (hlavne okolo dedka, ten sa vedel oháňať), burina lietala, hlina prášila a ja som úpenlivo čakal, kedy sa dokopkám ku koncu. Bolo to ako dostihy v repe, pelotón robošov s dedkom na čele.
Ale dedko vedel prečo nás to učí. Len ten, kto zakúsil tvrdú prácu si vie vážiť peniaze a chlieb. Ja som našťastie v tomto duchu aj vyrástol. Mozole neboli zbytočné - šľachtenie zabralo. Ako som rástol a naskytli sa možnosti pracovať, chytil som sa všetkého, čo mi mohlo priniesť nejaké peniažky. Natieral som ploty, značkoval palety horúcim kovom, vŕtal som diery do kovu, sústružil som, kopal som hroby, obsluhoval pás v plničke minerálnej vody, dokladal som tovar, predával som víno v stánku a pripravoval cigánsku pečienku, robil som animátora, programoval... Kto vie do čoho všetkého som ešte zabrdol. Všetko mi to prinieslo krásne spomienky. Niekto si možno klope na čelo ale ja som vďačný, že sa tým všetkým môžem pochváliť. A dnes, keď už som dospelí a starám sa o rodinu - o domácnosť, viem čo práca znamená a nebojím sa jej... a myslím, že to je to, čo mnohým mladým chýba.
Ten, kto nikdy nepracoval, lebo mu rodičia vždy všetko zaplatili, nemôže poznať ozajstnú cenu penazí. Mladí ľudia sú dnes akýsi leniví, každý sa po strednej škole tlačí na vysokú, lebo si nevie predstaviť, že by pracoval, rodičia mu platia školu, internát, a milý synček, milá dcérka sa namiesto učenia vláči po diskotékach, ponocuje a robí zlobu. Často je to vina rodičov. Keby im dali priestor naozaj sa o seba postarať, keby im dali priestor okúsiť čo znamená práca, čo znamená zarobiť si peniaze, čo znamená napríklad nočná služba v Tescu, isto by sa im ľahšie učilo. Rodičia si myslia, že deťom pomôžu, ale naopak, len ich kazia. Sloboda bez zodpovednosti, to je to čo zväčša dostanú. Po škole potom čakajú na prácu, kde by nič nerobili a dostali by auto a mesačný plat manažéra. A tragicky si myslia, že peniazmi si zaplatia priateľov, lásku, zdravie...
Myslím si, že keby aj dnes rodičia svoje deti učili pracovať motykou, bolo by viac usilovných detí na školách a bolo by viac veselých pracovníkov v zamestnaniach. Neboli by hyperaktívne deti, neboli by grafity, neboli by bitky na školách... To, že práca šľachtí je stále pravda, len sme zabudli čo to tá práca je.