Zabíjačka

Som si istý, že nie každý mal tú možnosť zažiť zabíjačku na vlastnej koži. Tým nemyslím nič morbídne, mám na mysli iba účasť na zabíjaní prasiatka či iného domáceho dobytku. Ja som to šťastie mal. Keďže dedko bol vášnivý chovateľ a tiež mäsiar, zabíjačku sme mali každoročne.
Niekomu sa môže zabíjačka zdať morbídna, iní tvrdia, že by výrobok z toho úbohého zvieraťa nemohli strčiť do úst, niekomu zas prekáža zápach a vlhko pri zabíjaní. Celé je to ale o čomsi inom.
Začalo sa to už v praveku - polovzpriamení, zarastení neandrtálci sa vydali na lov zatiaľ nezdomácnených a tak trochu gigantických zvierat, aby mali čo do huby (neandrtálci totiž ešte nemali ústa, tie sa vymysleli až neskôr). Keď sa pustili loviť napríklad takého mamuta, už sa im aj slinky zbiehali. Ale keď si poriadne pomastili bachory, horda mäsa im zostala a museli vymyslieť čo s ňou. A veru nebola to jednoduchá úloha. Skúšali mamuta zjesť na posedenie, skúšali si ho zakopať na horšie časy, skrývali ho po začmudených jaskyniach... no a po čase zistili, že taký obschnutý a odymený mamut nie je na zahodenie. A práve vtedy sa to začalo - zabíjačka sa začala formovať. V dnešnej dobe už nechodia na lov neandrtálci, nemusíme naháňať srny po lesoch s čaganmi. Sme predsa homo sapiens, teda rozumní, a dobytok chováme doma, v ohradách a chlievoch.
Tí, ktorí to nevedia - zabíjačka nie je o zabíjaní, ale o spracovaní mäsa na najlepšie pochúťky. Vrátim sa od mamutov späť k starému otcovi - mäsiarovi. On vlastne ani nebol mäsiar, len vedel ako na sviňu a čo potom so všetkým tým mäsom. Zabíjalo sa v zime, aby nelietali muchy a iné okrídlené otravy. Dedko sa volal Mikuláš, takže sa väčšinou zabíjalo na jeho meniny, vtedy sme sa stretli celá rodina, bratranci a sesternice, a s túžbou sme očakávali príchod Mikuláša. Blbé je, že Mikuláš chodil aj s čertom, takže sme si to nemohli vychutnať naplno, ale čo bolo, bolo, aj tak sme boli vytešení ako malé deti. V pozadí tohto detského predstavenia sa diala zabíjačka. Na začiatku decembra svitá celkom neskoro, takže keď sa okolo siedmej hodiny ráno objavili prvé záblesky svetla, dedko sa so svojimi pomocníkmi vybral smerom do chlieva. Sviňa, aby bola "vyprázdnená", nedostala večer nažrať a celú noc tušila, že sa čosi chystá. Preto mal dedko zo sebou okrem noža aj kukuricu, s ktorou sviňu vylákal von, na popravisko. Celú túto prefíkanú časť sme ako deti nevideli. Rodičom sa to zdalo až príliš, preto nás budili neskôr, až keď sviňa ležala zabitá a očistená... Ešte dnes si pamätám na smrad ohorených chlpov. Sviňa sa totiž čistila ohňom. Ako deň pokračoval, sviňa sa zmenšovala, delila, a zasa zmenšovala. Človek ju potom mohol nájsť po celom dvore - za domom sa čistili črevá, v strede dvora viselo prasa na dve polovice, na strome bol odhodený kus loja pre sýkorky, deti behali s očami na prstoch, mačky sa ťahali so psom o prvé úlovky no a v pivnici sa diala všetka tá alchýmia, všetok ten kumšt. Ako sa prinášali rôzne kusy prasaťa, museli sa rýchlo spracovať a "posunúť" na ďalšie stanovisko. Niečo do hrnca, niečo do kotla, niečo do mlynčeka. Keď si tak na to spomínam, až sa mi cnie za tými časmi, keď sme pri krbe čakali na všetkých pomocníkov a dali sme si zabíjačkovú polievku. Krb krásne hrial z vonku, polievka zvnútra. A všetko v pivnici voňalo od korenín, mäsa, ryže, kapusty...
K večeru už bolo skoro všetko hotové, miešali sa oškvarky v kotli, kde sa vytápala masť, jalítka (hurky či črievka) sa chladili v pivnici, klobásky viseli v údiarni. Na dvore už bolo ticho, aj mačky sa už prestali biť so psom o kúsky mäsa, každý si našiel to svoje. Vonku príjemne štípal mráz, voňalo drevo spod kotla, kotol hrial a ten čo miešal slastne oddychoval po dobrom jedle.
Kedysi bolo zabíjačiek viac. Celé rodiny sa stretávali, spravodlivo si rozdelili prácu ale aj výrobky, radovali sa a tešili spolu až do nedele, kedy sa musel každý vydať svojím smerom. Som rád, že som to zažil. A všetkým želám, aby ste aj vy raz zažili svoju zabíjačku, aby ste mohli spoznať čaro starobylého zvyku, ktorý rozdelil sviňu a spájal rodiny a priateľov.