EN SK

Treskúca zima

15.2 2012, 20:24
Cencúľ
Foto zdroj: Alpha Studios
Je zima... konečne. Aj keď podľa kalendára bola už najmenej mesiac, ukázala sa s oneskorením, ale zato poriadne. Asi si chcela vynahradiť zameškané. Vonku extrémne mrzne - mrzne voda, mrznú autá, mrznú mobily, mrznú bezdomovci. Teda tí čo nevybuchujú... Deň čo deň sa bolestne presúvame z domu do práce a naspäť, a nechce sa nám. Námraza na autách, alebo aspoň na oknách v mestskej hromadnej, klzké chodníky, schody, občas nejaký ten závej.
Ako tak spomínam na detstvo, lebo sneh mi ho dosť pripomína, zisťujem, že tá dnešná zima už akosi nie je to čo bývala. Pamätám si na biele Vianoce, na desiatky centimetrov snehu v okolí. Dnes je to ledva prvých desať centimetrov, na Vianoce dážď, prípadne dážď so snehom a blato. Smutné. Neviem či sa to celé posúva alebo sa naozaj tak veľmi otepľuje - globálne. Isté je, že na takéto zimy sa nepamätám.
Vyrastal som v meste, ktoré malo luxus dvoch riek, jedného vybudovaného kanála pre vodnú elektráreň a obrovské, rekreačné jazero. Väčšina z nich v zime zamŕzala. Najviac si pamätám na zamrznuté jazero a na niektorých miestach Váh. Pamätám si, ako sme chodili po zamrznutom jazere, ako sme sa naň chodili korčuľovať, ako som mnohokrát videl cez hrubý ľad až na dno... Vtedy som sa naučil čo znamená treskúca zima. Keď sme stáli na mieste a započúvali sme sa, ľad bolo zreteľne počuť. Niekedy viac, inokedy menej. Tuhnúci ľad sa rozpína a vydáva zvuky a keď už sa nemá kam pohnúť, praská. A taký ľad na veľkom jazere vydával obzvlášť krásne zvuky. Praskanie sa vo vode rozbehlo a odrážalo od dna. Výsledný zvuk znel ako... ako keby ho vydal živý organizmus, napr. veľký ryba.
Korčuľovanie na jazere ale nebola jediná zimná zábavka. S rodičmi alebo s kamarátmi sme sa chodili sánkovať, bobovať alebo lopatovať. Lopata bol čudný nástroj, ktorý sa podobal lopate, ale bol to ten akýsi sedák na kĺzanie po zasneženom svahu. Fungoval tak ako bol navrhnutý ale mal jednu nevýhodu - pri vysokých rýchlostiach fŕkal sneh do očí a nedala sa sledovať trať. Raz som sa vykotil a letel dolu svahom po bruchu a na zastavenie som použil svoje nechty... zlý nápad. Tiež si pamätám na svoju najdlhšiu jazdu na sánkach. Bolo to z lyžiarskeho svahu, po zasneženej ceste až po najbližšiu odhrnutú a posypanú cestu.
Keď som už bol dosť veľký, aby som sa mohol túlať po vonku bez dozoru, chodili sme s kamarátom k zamrznutému Váhu a skákali po lade. Mnohokrát sa nám stalo, že sme sa preborili po členky do ľadovej vody. Našťastie len po členky. Keď sme mali šťastie, bola tam aj nejaká ryba. Keď nie, tak sme si len zakúrili oheň a ohrievali sme sa pri ňom. Raz sme sa tak preborili a našli 7 veľkých rýb. Chudery, asi im bola zima, lebo sa ledva hýbali. Ani sa im nečudujem.
Ako tak premýšľam, nepamätám si žiadnu veľkú guľovačku. Pamätám si hrabanie v snehu, stavanie snehuliakov, iglú, otriasanie zasnežených stromov, ale guľovačku nie... Asi by som to mal dnes už pri počítači zabaliť a ísť písať históriu... a niekoho zguľovať :)
Videné 2258 krát.
Kategórie: [fejtóny]

Vitajte !

Martin Pullmann
Volám sa Martin Pullmann a toto je miesto, kde sa chcem s vami všetkými deliť o moje myšlienky.
Som grafický dizajnér, programujem webové stránky ale aj iné aplikácie. Fotím a fotografie spracovávam, rád počúvam hudbu a trávim č s priateľmi a v prírode.
Blog je moja najnovšia zábavka, tak dúfam, že vás môj blog nebude nudiť, ale pra*ve naopak, že vás obohatí vzďy niečím novým.