EN SK

Netradičná dovolenka

21.10 2013, 9:51
nosič vo Vysokých Tatrách
Foto zdroj: Martin Pullmann
Čas letí ako blázon... viem, je to klišé, ale neviem ako to inak povedať. Stále si hovorím, že už musím napísať nový článoček, aspoň malý, krátky. Ako vidím, prehováral som sa až príliš dlho. Ubehol skoro rok a ja nechápem ako je to možné. Doba je príliš rýchla, nechal som sa ňou pohltiť. Som rád, že to aspoň neodnieslo moje zdravie, že to bol len voľný čas.
Za ten rok som mal možnosť premýšlať o všeličom, veľa sa toho udialo, takže tém by bolo veľa, no najviac ma očarilo tohtoročné leto. Leto je moje najobľúbenejšie ročné obdobie - kvôli teplu, chutnému ovociu, slnku a vode, kvôli plážam a hlavne kvôli prázdninám. Samozrejme, som už človek pracujúci, takže to už nie je to, čo to bývalo, ale predsalen si beriem dovolenku najradšej cez letné prázdniny. Posledné roky sme sa s Mirkou snažili chodiť k moru a prežívať dobrodružstvo v zahraničí. Cestovali sme byciklami, autom, autobusom, spoznávali bežný život domácich, ľudí, ktorí v tých krásnych a pre nás exotických destináciách žijú svoje bežné životy, chodia do práce, do potravín pre chlieb, cestujú hromadnou dopravou... Baví nás to viac, ako celú dovolenku preležať kdesi na pláži a smažiť si pokožku.
Tento rok sme sa ale rozhodli podporiť Slovensko a dovolenku absolvovať v našich horách. Doteraz som nikdy nebol na dovolenke vo Vysokých Tatrách, preto sme sa rozhodli prežiť tento rok dovolenku tam. Mali sme trochu obavu či to bude "ono", či sa nám neustále chodenie po lesných chodníčkoch nezunuje, či nám budú stačiť sily a... a nakoniec to dopadlo úžasne. Bývali sme na mieste s pripojením na internet a robili sme si chúťky na večerná pozeranie filmov, tak sme so vzali notebook, ktorý sme ale nakoniec na filmy nepoužili. Deň čo deň sme boli príjemne unavení a na pozeranie filmov sme už nemali síl. Notebook som ale používal na niečo omnoho užitočnejšie.
Vysoké Tatry ma tak očarili, že som sa hneď prvý večer rozhodol napísať mail našim blízkym. Druhý večer som spravil to isté až som si počas tretieho dňa uvedomil, že ma to baví a premýšľal som o tom, čo večer napíšem do mailu. Každý večer som opisoval zážitky obšírnejšie až sa z krátkej správy stal akýsi blog. Pravidelný denník si získal svojich čitateľov, čo ma len viac podporovalo v písaní. Rozhodol som sa podeliť s vami s jedným takýmto dňom, kedy už mail nebol zrovna najkratší. Bol to deň piaty z našej dobrodružnej dovolenky:

'Dnes nám Tatry zmerali sily... Ale poďme pekne poporiadku.

Ráno vstávame o pol šiestej. Čaká nás dlhá a náročná túra, a ako sa nám osvedčilo - ráno v horách nie je veľa ľudí, preto vyrážame zavčasu. Raňajky zbalené v balíčku od pani domácej nás už čakajú, tešíme sa, lebo ten prvý balíček bol výborný. Stíhame vlak, čo je dobré znamenie. Je poloprázdny, výhliadka na prázdne chodníčky sa napĺňa.

V horách je krásne. Počasie je úžasné. Stále si hovoríme ako veľmi nás má Pán rád, keď nám všetko tak pekne vychádza. Kráčame cestičkou od Štrbského plesa smerom na Popradské. Cestičku už poznám, v pondelok sme po nej šli, no dnes je celkom iná - je prázdna. Na mnohých miestach zisťujeme, že si ich nepamätáme. V utorok bola preplnená, zrejmä sme sa uhýbali... No teraz ani živej duše, len my a les. Hora. Všade je ticho, počuť len vzdialený potok v doline a spev vtákov. Tie sú už prebudené. Hora pomaly vstáva. Vzduch je lahodný, darmo by sme taký hľadali niekde v Bratislave. Chlad nás hladí po tvári, je príjemný, nie drsný. Čerstvý vánok len umocňuje vôňu ihličia. V mnohých dolinách je este tieň. Prvé lúče neisto vstupujú za skaliská, do dolín, za kažký strom. Vzduch je vlhký takže je každý lúč vidno. Tisíce malých kvapôčok na ktorých sa svetlo zachytáva a vytvára tak malé cestičky, ktoré sa ťahajú z tienistej doliny až k hrozným štítom. Ráno, aké si človek môže len priať.

Za Popradským plesom kráčame už po nami neprebádanej cestičke. Pomaly stúpame. Cestička je vlhká a miestami sa mení na potôčik. Okolo nás sú štíty aké sme ešte nevideli. Tam niekde hore sa dnes chceme dostať. Výzva. Hríbik nás posiela doprava. Pred nami je dolina, preteká cez ňu potok. Krásne šumí. Stúpame a ja si uvedomujem, že stúpať už neprestaneme. Až hore.

Keď už sa krajina zmenila a za sebou sme nechali aj kosodrevinu, zelené skaliská stále len pribúdali. Lišajníky sú len na niektorých z nich, takže svah tvoria pásy zelených a šedých skál. Dorazili sme na Žabie pleso a za ním vidím "stupák". Myslel som, že to, čo sme šlapali doteraz bol "stupák", ale to čo vidím pred nami je ešte čosi viac. Ľudia vysia zo skál na reťaziach. Ako sa blížime k nim a kocháme sa štítmi za nami, niekto kričí - odtrhli sa akési menšie skaly a rútili sa dolu. Naštastie nie na nás.

Po reťaziach by už človek čakal akési poľavenie. Tatry nás opäť skúšajú. Na pokraji síl sa svah ešte viac zvažuje a my stále stúpame. Míňame nosiča s ťažkým nákladom, potom rodinku, kde malý syn asi na niečom šlape (asi na coca-cole) lebo !behá! do svahu aby bol všade prvý a ja uvažujem, kde berie energiu. Míňame aj horského vlka-vlčiaka, ktorý sa tu kdesi vzal... asi doprevádzal nosiča. Vidíme "slavo-bránu". Asi vrchol? Nie. Opäť len ilúzia konca tohoto stúpania. V slavobráne som spoznal farebné vlajočky s modlitbami, ako sa vešajú po kopcoch v Tibete. Milé... Na dosah je chata pod Rysmi. Už sme skoro tam! Už len obísť autobusovú zastávku, ktorá tu stojí asi ako výsmech doprave, kosu čo tu zrejmä nechala smrtka a sme tam. Ako prvé "opáčime" najvyššie položenú latrínu, a zároveň asi jedinú panoramatickú latrínu svojho druhu. Výhľad krásny, ale vzduch nedýchateľný. Presúvame sa do chaty a čaj je nám sladkou odmenou. Snažím sa doplniť si sily paštekovým chlebom. Rýchlo pokračujeme v trápení na vrchol. Nie, ešte tam nie sme. A chceme tam byť ešte pred dažďom - objavujú sa prvé mraky, ktoré by mohli byť prvou zvesťou dažďa. Ak som si myslel, že po reťaziach a stúpaní na chatu pod Rysmi už to horšie nebude, mýlil som sa. Dych mi nebral len výhľad, ale aj šliapanie. Rýchle nádychy a výdychy signalizovali, že chleba s paštekou bola slabá injekcia a mal som zvoliť niečo sladké. Potrebujem energiu. Lapám po dychu aj po skalách - v poslednom štádiu tohoto mordovania sa štvornožky driapeme na vrchol Rysov. Na tomto mieste pre istotu nie sú reťaze, takže sa chytáme každého výčnelku. Cesta je rozbitá, skaly sú totiž drolivé. Stačí zle stúpiť a... nemyslím na to. Kráčam, driapem sa a verím pevnej obuvi. Mirka sa hrdinsky driape so mnou. Ide nám to krásne. Nesťažujeme sa, nefrfleme, nehrešíme, len stúpame. Na mysli mám len jedno - orechovník. Čaká v Mirkinom batohu. Potrebujem energiu. Sme tam! Konečne!

Malý vrchol je plný turistov-horolezcov, je to ako malé mravenisko. Podarilo sa nám nájsť si kúsok miesta a sadáme. Sme vo vytŕžení. Výhľad je opäť krásny a napriek tomu, že sa zmráka, my bez obáv sedíme a kocháme sa. Ja žujem orechovník a v duchu sa šklebím od ucha k uchu, lebo si dopĺňam cukor. Fotíme sa, dojedáme a dopíjame, treba sa pobrať nazad. Mirke dnes akosi nechutí alebo čo. Málo je. Zdá sa ale, že síl má dosť. Cesta dolu je o čosi ľahšia, ale trpia kolená. Zastavíme sa na chate pod Rysmi a dohadujeme sa či pomôcť dobrej veci alebo nie. Je to výzva... Po krátkom rozmysle sme sa na tom zhodli. Výzvu treba prijať. S chlapíkom za okienkom v chate sa dohadujeme na potrebnom...

Krosná s odpadom a mojím batohom beriem na plecia. Ponúknutý čaj ako odmenu odmietame, práve sme totiž jedli a pili, takže by nebolo kam... Vždy je vraj niečo, s čím sa dá pomôcť. Na odvážlivcov čakajú krosná a náklad, ktorý treba zniesť dolu. Od utorka zbierame papieriky po prasiatkach, čo sa nevedia v horách správať a touto obetou len dávame bodku, či akýsi výkričník, za našou snahou. Po ceste dolu sa striedame, lebo aj Mirka si chce skúsiť aké to je a ja si potrebujem oddýchnuť. Cesta dolu sa stáva zaujímavejšou. Obom sa nám darí náklad niesť profesionálne. Ani jeden pád. Videli sme takých, čo padali aj bez neho. My stojíme pevnými nohami na zemi a tešíme sa, že sme pokorili Rysy, že sme zdolali vrchol a prekonali samých seba.

Hlad je prevít. Celý čas sa ukrýval kdesi v bruchu a keď odovzdávame krosná, u mňa sa prejavuje silná túžba dať si pizzu. Prehováram aj Mirku, lebo tá stále nie je hladná. Od Popradského plesa teda kráčame k Štrbskému, ja s myšlienkou na pizzu, obaja unesení z úžasného dňa. Z mrakov nespadla ani kvapka, zato my sme sa zapotili poriadne. Úžasný deň. Všetko bolo dokonalé. Únava sa plazí z nôh do celého tela a my už len zjeme pizzu, posadíme sa do vlaku a nemusíme už nič robiť. Na izbe sprcha, rozložiť spotené veci. Ja napíšem denník, Mirka skontroluje pravopis a obaja zaspávame s blaženým úsmevom :)'
Videné 3854 krát.
Kategórie: [fejtóny]

Vitajte !

Martin Pullmann
Volám sa Martin Pullmann a toto je miesto, kde sa chcem s vami všetkými deliť o moje myšlienky.
Som grafický dizajnér, programujem webové stránky ale aj iné aplikácie. Fotím a fotografie spracovávam, rád počúvam hudbu a trávim č s priateľmi a v prírode.
Blog je moja najnovšia zábavka, tak dúfam, že vás môj blog nebude nudiť, ale pra*ve naopak, že vás obohatí vzďy niečím novým.